Za ruku veď ma Pane…
Ráno, keď idem do práce stretávam mamičky a oteckov, ktoré idú spolu s deťmi buď do školy, škôlky, alebo k lekárovi. Keď ich stretávam, všímam si, či sa držia za ruku. Niektoré idú pekne držiac svojho rodiča za ruku a tešiac sa, že majú po svojom boku blízku osobu, buď mamku, alebo otecka.
Aj v škole, kde pracujem s deťmi som si všimla, že keď sa niekam presúvame, mám v kolektíve deti, ktoré za mnou rady dobehnú a chcú, aby som ich zobrala za ruku a išla s nimi. Ten pocit, že ma držia za ruku im dáva pocit bezpečia.
Aj my dospelí, sme len vyrastené deti a niekedy potrebujeme, aby nás niekto chytil za ruku. Potrebujeme partnera, ktorý nás podrží, keď sa bojíme. Potrebujeme blízku osobu, keď nevládzeme a potrebujeme, aby pri nás niekto stál. Naše deti potrebujú nás rodičov, aby sme ich držali za ruku pri svojich prvých krokoch a naši rodičia, alebo starí rodičia potrebujú naše podržanie za ruku pri svojich náročných krokoch, keď sú starší a nevládzu.
Sú ale ľudia, ktorí okolo seba v čase, keď potrebujú, aby ich niekto viedol za ruku, nemajú okolo seba blízku osobu. Ani títo ľudia tu nie sú samy.
Pre všetkých nás je tu náš Pán, ktorý nás môže dennodenne brať za ruku a viesť naším životom. Môžeme sa k nemu obracať tak, ako je to uvedené v texte jednej piesne v našom evanjelickom spevníku:
„Za ruku veď ma Pane, Ty sám ma veď,
za Tebou neprestajne nech kráčam vpred.
Bez Teba neviem ďalej, kadiaľ ísť mám,
Ty zostaň pri mne stále a veď ma sám.“
Nech teda aj v nasledujúcich dňoch sa nechávame viesť za ruku naším Pánom a nech On vedie naše kroky. A nech sme ochotní byť nápomocnou rukou našim blízkym všade tam, kde je to potrebné. Amen